„Ich nikto nezavolá po mene. A ja ešte také zdrobneniny používam, ako pri vlastných deťoch: Peťko, Jožko, Igorko, Boženka... A oni si to veľmi vážia,“ hovorí pani Marta v ružovom klobúčiku. Podstatnú časť svojho dôchodku trávi v útulku pre ľudí bez domova na periférii Košíc. Zveľaďuje obrovské spustnuté skleníky a dokrčeným dušiam vracia nádej.