ŽASNÚŤ ROZŠIRUJE NAŠE SRDCE

(Hrniec na poháriku)
(Plovúce zvuky vody Aleluja, aleluja, aleluja. Toto je deň, ktorý učinil Pán. Plesajme a radujme sa z neho. Aleluja! Aleluja Pán s vami I s duchom tvojím. Čítanie zo Svätého Evanjelia podľa Lukáša. Sláva tebe, Pane. V ten istý prvý deň týždňa išli dvaja z Ježišových učeníkov do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: "O čom sa to cestou zhovárate?" Zastavili sa zronení a jeden z nich, menom Kleopas, mu povedal: "Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch." On im povedal: "A čo?" Oni mu vraveli: "No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom mocným v čine i v reči, pred Bohom aj pred všetkým ľudom. A koho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli." On im povedal: "Vy nechápavi a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci. Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť a tak vojsť do svojej slávy?" A počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: "Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil." Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho, ale on im zmizol. Tu si povedali: "Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?" A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: "Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi." Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba Počuli sme slovo Pánovo Chvála tebe, Kriste. Milovaní bratia a sestry, nádherné, nádherný úryvok z Evanjelia podľa Lukáša o emauských učeníkoch nám veľmi hovorí veľa aj dnes, pretože nám zobrazuje učeníkov, ktorí sú sklamaní. Koľko ráz nás život skláme? Koľko ráz sa veci nevyvíjajú tak, ako by sme chceli, alebo dokonca niečo, čomu sme verili a do čoho sme vkladali nádeje, sa rozsype. A my sa možno pýtame: "Bože, ako si toto mohol dopustiť, že sa toto stalo?" Emauski učeníci mali svoje nádeje. Hovoria, bol -- Ježiš Nazaretský bol prorokom mocným v čine i v reči, pred Bohom aj pred všetkým ľuďom. Ale veľkňazi a naši poprední muži ho dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Dva muži, zronení, ubití, ktorí odchádzajú z Jeruzalema preč z miesta, kde je spoločenstvo, kde sú ďalší učeníci, pretože spoločenstvo už nie je. Majster je pochovaný a oni sa vracajú do starého života a možno si dokonca hovoria: "Škoda tých troch rokov. Mohli sme už mať vybudovanú firmu alebo neviem čo, postavený dom. My sme to investovali do tohto majstra a teraz nič z toho a ideme domov. Ideme sa vrátiť do toho života, ktorý sme žili predtým, než sme spoznali Krista. A vieme, čo sa deje ďalej. Vieme, že Ježiš im tak pekne príjemne hovorí: "Vy nechápavi a ťarbaví srdcom..." A začína im rozprávať Písma. Počnúc od Mojžiša všetkých prorokov, vykladali im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. Bratia a sestry, neviem, čo by som dal za to, keby som, hm, sa dostal k záznamu tej Ježišovej reči, čo sa na ňho v celom Písme vzťahovalo. To by muselo byť fascinujúce čítanie, tak ako pre nich to bolo fascinujúce počúvanie. Vyslovene sa tam píše, že im horelo srdce, keď to počúvali. Prečo? Lebo dokonca aj ich sklamanie mohol byť Boží plánJeden z najväčších teológov dvadsiateho storočia, Joseph Ratzinger, ešte pred tým, než sa stal kardinálom a potom pápežom, v nádhernej knižke Úvod do kresťanstva píše, že niekedy nám Boh zbúra tie stavby, ktoré si postavíme a zvalí na nich stropy, aby sme mohli vidieť nebo. A táto stať o emauských učeníkoch mi kladie základnú otázku, či je Boh väčší ako to, čo som mu ja postavil? My si musíme postaviť nejaké, nejaké, nazvem to chrámy pre Pána, niečo, kde, kde ho dokážeme pomenovať, kde vôbec sa k nemu dokážeme priblížiť. Ale zároveň musíme vedieť, že tie naše stavby okolo neho sú vždy nedostatočné. Nevieme postaviť Bohu dostatočne veľký dvor, do ktorého zavrieme a povieme mu, ale ďalej už nepôjdeš. Ak je Boh menší ako moja predstava o ňom, tak to nie je Boh, tak to nie je Boh. Je to nejaká moja pomôcka, aby sa mi lepšie žilo. Ale ak hľadám skutočného Boha, vždy sa stane, že prerazí moje hranice a vždy zväčší moje srdce, ak mu to dovolím. Ak som v stave, že Boh ma nemá čím prekvapiť, ak som v stave, že ja o Bohu viem všetko a príďte ku mne, ja vám o ňom porozprávam, lebo ja o ňom viem všetko. Ja ho mám dokonale prečítaného. Ak moje srdce už nežasne, lebo ma Boh nemá čím prekvapiť, tak Boha nepoznám. Vôbec ho nepoznám. Ak som v pokore pred Bohom, ktorý je vždy väčší, než čo môžem o ňom povedať, tak poznám tú základnú vlastnosť jeho, že sa ho nedá poznať v celej jeho šírke a že vždy tú stavbu, nech je akokoľvek veľká, nádherná, príde moment, keď mi ukáže, že on je ešte väčší a povie mi rozšír svoje srdce, zväčši to, ako ma chápeš. A podľa mňa ten moment, keď si zväčšujeme srdce, aby sme mohli poňať ešte väčšiu Božiu moc a šírku a lásku, sa volá úžas. Preto nás Svätý Otec tak často volá k úžasu. Žasnite, lebo to vám zväčšuje srdce, aby ste mohli oslavovať Boha za veľké Božie diela. Ak sme prežili Veľkú noc tým, že veď my to už všetko poznáme a všetky tie spevy a tak a bola pekná, fajn a ideme ďalej a už to vieme. Veď sme to slávili entykrát, tak neviem, či sme úplne vošli do tajomstva Veľkej noci V prvom čítaní sme to mali nádherne podané, keď Peter a Ján uzdravia chromého pri bráne. Ľudia reagujú tak, že ich naplnil ich úžas a združenie nad tým, čo sa s ním stalo. A všetok ľud videl, ako chodí a chváli Boha. Chodí a chváli Boha, lebo videl veľké Božie skutky. A my možno dobre poznáme už aj rozprávanie o Červenom mori a je rozprávanie o tom, ako Ježiš vstal z mŕtvych. Poznáme to, ale necháme sa, nechajme sa znovu dotknúť úžasom nad tým, aký je náš Boh. Pripomeňme si my sami naše osobné veľké noci, naše osobné momenty, keď Boh prišiel a zvalil naše stropy, zvalil možno aj s-tým, že riskoval to naše sklamanie a to, že, že budeme plakať nad niečím, čo strácame, lebo nám chcel ukázať, že on je väčší než toto a on sa nestratil, dokonca ani nezahynul pod tými ruinami, keď sa váľali. On je tu stále živý a väčší Žasnime. To nie je niečo, čo urobíme aktívne, že rozkážem si a žasnem. To je niečo, čo len prijímame, keď vidíme, aký je náš Boh a čo robí, čo urobil aj v mojom živote. Pripomínajme si to, ako si izraeliti každý rok pripomínajú Paschu, aby nezabudli, aký veľký je náš Boh. A my si pripomíname Ježišovoz mŕtvychvstanie, aby naše srdce zostalo pružné, aby keď vojde Boh a ukáže nám, že je väčší, sa dokázalo rozšíriť v úžase a chváliť ho za veľké diela, ktoré nám robí v živote. Amen (outro muzika)…