DÔLEŽITÉ JE V STREDE

(vstupná melódiu)
(vodné šumiatko Čítanie z knihy proroka Daniela. V Babylone býval muž menom Joakim. Za manželku si vzal veľmi peknú a bohabojnú Helkiášovu dcéru Zuzanu. Jej rodičia boli spravodliví a svoju dcéru vychovávali podľa Mojžišovho zákona. Joakim bol veľmi bohatý a pri dome mal ovocnú záhradu. A pretože si ho veľmi vážili, schádzali sa uňho Židia. V tom roku ustanovili z ľudu za sudcov dvoch starcov, o ktorých povedal Pán, že neprávosť vyšla z Babylonu od starších sudcov, ktorí len zdanlivo spravovali ľud. Oni často chodievali do Joakimovho domu, a tak k nim prichádzali všetci, čo mali spory. Keď okolo poludnia ľud odišiel, vchádzala Zuzana a prechádzala sa v záhrade svojho muža. Obaja starci ju deň čo deň videli vchádzať a prechádzať sa. Zahoreli žiadostivosťou po nej, rozvrátili si myseľ a odvrátili oči, že nevideli nebo a nepamätali na spravodlivé súdy. A keď striehli na vhodnú príležitosť, vošla raz ako včera a predvčerom len s dvoma slúžkami a chcela sa v záhrade kúpať, lebo bolo horúco. Nebolo tam nikoho okrem dvoch starcov, ktorí sa schovali a pozorovali ju. Ona povedala slúžkam: "Doneste mi olej a masti a zatvorte dvere záhrady. Okúpem sa." A keď slúžky odišli, obaja starci vstali, pribehli k nej a povedali: "Pozri, dvere záhrady sú zatvorené. Nik nás nevidí a my túžime po tebe. Pristaň teda a oddaj sa nám. Ak by si nechcela, budeme svedčiť proti tebe, že bol s tebou akýsi mladík, a preto si poslala slúžky preč. Zuzana zakvílila a povedala: "Úst kosma zviera z oboch strán. Ak to urobím, bude to pre mňa smrť. Ak neurobím, neuniknem vašim rukám. No lepšie bude pre mňa, keď to neurobím a padnem do vašich rúk, ako zhrešiť pred Pánovou tvárou. A Zuzana mocne vykríkla, ale skríklili aj starci proti nej a jeden bežal otvoriť dvere záhrady. Keď domáci sluhovia počuli krik v záhrade, vtrhli cez zadný vchod pozrieť sa, čo sa jej stalo. A keď im starci rozpovedali svoje výmysly, sluhovia sa veľmi hanbili, lebo sa nikdy nič podobné o Zuzane nehovorilo Keď na druhý deň prišiel ľud k jej manželovi Joakimovi, prišli aj dvaja starci plní zločinného zámeru proti Zuzane, že ju zabijú. Povedali pred ľudom. "Pošlite po Helkiášovu dcéru Zuzanu, Joakimovu manželku," a hneď poslali. Prišla s rodičmi, deťmi a so svojimi príbuznými. Jej príbuzní a všetci, čo ju videli, plakali. Vtedy uprostred ľudu povstali obaja starci a položili ruky na jej hlavu. Ona s plačom pozdvihla oči k nebu, lebo srdce mala plné dôvery v Pána Starci povedali: "Keď sme sa my dvaja prechádzali po záhrade, vošla táto s dvoma slúžkami. Zatvorila dvere záhrady a slúžky poslala preč. Prišiel k nej mladík, ktorý bol skrytý a zhrešil s ňou. Ale my sme boli v rohu záhrady, a keď sme videli zločin, bežali sme k nim a videli sme ich spolu hrešiť. Jeho sme nemohli chytiť, pretože bol mocnejší ako my. Otvoril dvere a vyskočil von. Ju sme však chytili a pýtali sme sa, kto bol ten mladík, no nechcela nám prezradiť. Toto môžeme dosvedčiť. Zástup im ako starším ľudu a sudcom uveril a odsúdili ju na smrť. Ale Zuzana mocne vykríkla: "Bože večný, ty poznáš skryté veci. Ty vieš všetko skôr, ako sa stane. Ty vieš, že krivo proti mne svedčili. Pozri, umieram, hoci som neurobila nič z toho, čo títo zločinne osnovali proti mne. A Pán vyslyšal jej hlas. Keď ju viedli na smrť, Pán vzbudil Svätého Ducha v mladom chlapcovi, ktorý sa volal Daniel. A on vykríkol: "Ja nemám vinu na krvi tejto ženy." Všetok ľud sa obrátil k nemu a povedal: "Čo je to za reč, čo hovoríš?" On si stál doprostred nich a povedal: "Takí hlúpi ste, synovia Izraela. Bez súdu, bez skúmania pravdy ste odsúdili dcéru Izraela. Obnovte súd, pretože krivo proti nej svedčili. Ľud sa rýchlo vrátil a starší mu povedali: "Poď, sadni si medzi nás a hovor, pretože ti Boh dal vážnosť starca." Daniel im povedal: "Oddelte ich ďaleko od seba a ja ich rozsúdim." Keď ich oddelili jedného od druhého, zavolal jedného z nich a povedal mu: "Ty, čo si zostarel v zlobe, teraz vyšli najavo tvoje hriechy, ktoré si doteraz spáchal, keď si vynášal nespravodlivé rozsudky, nevinných utláčal a prepúšťal vinných, hoci Pán riekol: Nevinného a spravodlivého nezabiješ. Nuž teraz, ak si ju naozaj videl, povedz, pod akým stromom sa zhovárali?On odpovedal: „Pod lentíškom." Daniel povedal: „Pekne si lúhal proti vlastnej hlave. Hľa, Boží anjel dostal od Boha príkaz a rozsekne ťa nadvoje." Keď ho odviedli, rozkázal priviesť druhého a povedal mu: „Seme kanaánske a nie judejské, krása ta zviedla a žiadostivosť ti rozvrátila srdce. Takto ste robievali dcéram Izraela a ony sa zo strachu dávali s vami do reči. No Júdova dcéra nestrpela vašu neprávosť. Teraz mi povedz, pod akým stromom si ich prichytil zhovárať sa?" Ten povedal: „Pod dubom." A Daniel mu povedal: „Pekne si lúhal aj ty proti vlastnej hlave, lebo Boží anjel čaká s mečom, aby ťa preťal na poli a usmrtil vás." Celý zástup mocne vykríkol a dobrorečil Bohu, ktorý zachraňuje tých, čo v neho dúfajú. I povstali proti dvom starcom, lebo ich Daniel z vlastných úst usvedčil, že krivo svedčili, a urobili im, ako oni zločiny robili svojim blížnym, aby splnili Mojžišov zákon. Usmrtili ich a v ten deň sa nevinná krv zachránila." Počuli sme Božie slovo. Bohu vďaka. Pane, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou Pane, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Pán je môj pastier, nič mi nechýba. Pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. Pane, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prúd a tvoja palica, tie sú mi útechou. Pane, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Prestieraš mi stôl pred očami mojich protivníkov. Leješ mi olej na hlavu a kalich mi napĺňaš až po okraj. Pane, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života a budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní. Pane, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Chvála ti, Kriste, Kráľ večnej slávy. Chvála ti, Kriste, Kráľ večnej slávy. Nechcem smrť bezbožného, hovorí Pán, ale aby sa odvrátil od svojej cesty a žil. Chvála ti, Kriste, Kráľ večnej slávy Pán s vami. I s duchom tvojím. Čítanie zo Svätého evanjelia podľa Jána. Sláva tebe, Pane. Ježiš odišiel na Olivovú horu, ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich. Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?" Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať. Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň." A znovu sa zohol a písal po zemi. Ako to počuli, jeden po druhom, počnúc staršími, sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku. Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?" Ona odpovedala: „Nik, Pane." A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš." Počuli sme slovo Pánovo. Chvála tebe, Kriste. Milí bratia a sestry, teraz prednedávnom, keď som cestoval autom, počúval som v rádiu reláciu alebo príspevok, ktorý sa týkal histórie a bolo to o klietke hanby. Že na viacerých miestach na Slovensku tiež bola klietka hanby alebo niekde to bol stĺp hanby, kde privezovali alebo teda zatvárali človeka, ktorý sa nejako previnil. A ľudia mohli ísť okolo a tomu človeku nielenže ho videli, ale mohli mu ako nadávať alebo teda haniť ho. Bola to taká zvláštna forma nie fyzického, ale psychologického trestu alebo aj spoločenského trestu, že bolo to nesmierne potupné pre toho človeka. Možno z mojich čias si pamätám, že keď deti neposlúchali, tak im rodičia zúfalí hovorili a strašili ich: „Počkaj, pôjdeš do polepšovne." Možno kedysi v histórii to bolo, že počkaj, zavrú ťa do klietky hanby, keď budeš zlý. Bratia, sestry, ale pri tej klietke hanby je, myslím že, dôležité miesto, že ona bola vždycky v strede. V strede mesta, nie niekde na periférii, na okraji, v strede a ešte aj v tom strede bola v strede, teda na námestí. Prístupná zo všetkých strán, aby ten človek, vinník tam bol vystavený v strede všetkých. Keď je niečo v prostriedku, v strede, tak sú vlastne dve možnosti. Buď je to niečo tak dobré, tak cenné, tak vzácne, žeŽe to patrí do stredu. V strede koláča alebo buchty je plnka. To najlepšie, to najcennejšie, najchutnejšie. Keď sa niekde objaví známa osobnosť, nejaká celebrita, tak zrazu je v strede a všetci sú okolo. Toto nachádzame aj v dnešnom evanjeliu na začiatku, že Ježiš bol na Olivovej hore v samote. Môžeme predpokladať v modlitbe. Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich. Neni to povedané výslovne, ale vlastne Ježiš bol v strede a ľudia okolo neho sedeli a on ich učil. A zrazu v tejto situácii nastáva prudká zmena a prekreslenie mapy danej situácie, keď zákonníci a farizeji privedú ženu pristihnutú pri cudzoložstve a píše sa, že ju postavili do prostriedku, akoby prekreslili tú geografiu miesta. Ženu postavili doprostriedku, ženu s jej previnením a vlastne nastalo tam aj hodnotové pretočenie. Ježiš bol v prostriedku a všetci ho počúvali pre jeho dobrotu. Oni postavili doprostriedku ženu s jej previnením. A vlastne tá situácia bola veľmi podobná takej živej klietke hanby. Že nebola to klietka z mreží uzavretá dverami, ale vlastne ľudia, ktorí boli okolo, tvorili akoby tú živú klietku hanby. Žalovali na ňu, potupovali ju pohľadmi, slovami. A nemalo to skončiť len touto hanbou, tým psychologickým trestom, spoločenským, ale vyslovene aj fyzickým. Hovoria: „Takejto ženy treba ukameňovať podľa zákona." Malo to končiť smrťou. Bratia, sestry, ale myslím, že je veľmi zaujímavé pozerať sa na tento text práve z hľadiska z kategórie miesta, lebo tam potom nastáva jeden taký vrchol, kedy po Ježišovej vete „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí kameň," všetci sa postupne vytrácajú. A evanjelista potom poznamená, že zostal tam sám Ježiš so ženou, čo stála v prostriedku, ale vlastně ona už nestála v prostriedku. Áno, predtým stála v prostriedku akoby v tej živej klietke hanby. Ale zrazu všetci sa vytratili. A tá žena, ktorá so svojím previnením stála v prostriedku pred pohľadmi všetkých, zrazu už tam zostala len ona. Už nebola v prostriedku, ale už tam zostal ten jediný významový vzťah. Ona a Ježiš. Už len tieto dva body, tieto dve osoby. Ona a Ježiš. A v tomto osobnom vzťahu zaznievajú Ježišove slová: „Nik ťa neodsúdil, nik, ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš. Bratia, sestry, a práve toto sa mi zdá silné aj pre nás. My sme tiež niekedy akoby v takej klietke hanby, že na nás doliehajú rozličné pohľady a hlasy zvonka alebo z nás samých, ktoré sa nás snažia potupiť. Že naša rodina je divná, že moja história je všelijaká a hriešna a dobieha ma, že som nemožný, že môj život, to je len séria istých zlyhaní a trapasov. Všeličo na nás dolieha. Pôstne obdobie je pre nás príležitosťou oslobodiť sa, aby toto všetko zmizlo a zostal ten jeden osobný vzťah. Ja, hriešnik a Ježiš. Ja a on. A to je nový začiatok. Amen (outro muzika)…