SLOVO V OBRAZE (43) SVÄTÝ ANTON

Svätý Atanáz, Život svätého Antona pustovníka

Pán však ani vtedy nezabudol na Antonov zápas a prišiel mu na pomoc. Keď sa Anton pozrel nahor, zbadal akoby otvorenú strechu (por.: Sk 7,55-56.) a lúč svetla, ktorý na neho dopadal. Démoni náhle zmizli, telesné utrpenie ihneď prestalo, príbytok bol opäť nepoškodený. Keď Anton pocítil pomoc, s úľavou si vydýchol oslobodený od trápenia a spýtal sa zjavenia, ktoré sa mu ukázalo: „Kde si bol? Prečo si sa nezjavil hneď na začiatku, aby si utíšil moje súženie? Nato počul hlas: „ Bol som tu, Anton, ale čakal som, aby som videl tvoj zápas. ... A naplnila ho taká sila, že sa cítil po fyzickej stránke silnejší než skôr. Nemal vtedy ešte ani 35 rokov.

...on a Ty

Tak hlboko -

v zornom poli Boha,

kde ľudská zvedavosť

má „vstup zakázaný!“

...v pokornom tichu

bez svedkov navyše

zlatistou niťou Slova

utkávaš  život milovaných...

Tam v odovzdaní

do rúk Prítomného,

rastie a dozrieva,

na novo sa rodí...

V bezodnej studni

Tvojej múdrosti

žiarivá krása, prostota

ho pojí... a pokora

- tak blízka

rozmodlenej duši,

prepletajúcej osnovu

nebeského Majstra...

On a Ty - ponorení

v taji prebývania,

v nerušenej samote,

čo hojne zarodí...

...aspoň na okamih

vstúpiť do hlbín,

v dôvere hľadieť

Bohu do očí...

nájsť seba samého

v nahote pravdy,

zbavený masiek

načúvať láske,

ktorou ma pretváraš...

a nechať sa milovať,

Svetlo mojich očí!

Úsvit... A noc končí!