SVÄTÁ KLÁRA

(piano)
(Vodné šumanie Čítanie z knihy proroka Ezechiela. Pán prehovoril ku mne takto: "Syn človeka, bývaš uprostred spurného domu. Oči majú na videnie, no nevidia. Uši na počúvanie, ale nepočujú, lebo je to spurný dom. Preto si urob, syn človeka, vyhnanecký batoh a budeš sa vo dne pred nimi sťahovať. Budeš sa sťahovať zo svojho miesta na iné miesto pred ich očami. Azda si to všimnú, lebo je to spurný dom. Vo dne pred ich očami vynesieš von svoj batoh ako batoh vyhnanca, ale ty sám vyjdeš večer pred nimi, ako odchádza vyhnanec. Pred ich očami si preraz stenu a vylez cez ňu. Pred ich očami budeš niesť na pleciach batoh a odídeš po tme. Tvár si zahalíš, aby si nevidel krajinu, lebo som ťa dal domu Izraela ako znamenie." Ja som urobil, ako mi rozkázal Pán. Vo dne som vyniesol svoj batoh ako batoh vyhnanca. Večer som si rukou prerazil stenu a po tme som vykročil s batohom na pleciach pred ich očami. Ráno mi zaznelo Pánovo slovo: "Syn človeka, nepovedal ti dom Izraela, spurný dom, čo to robíš? Povedz im toto hovorí Pán Boh: Takéto bremeno čaká na knieža v Jeruzaleme a na celý dom Izraela, čo v ňom žije? Povedz: Ja som pre vás znamenie. Ako som ja robil, tak sa aj im stane. Do vyhnanstva, do zajatia pôjdu a knieža, čo je medzi nimi, ponesie batoh. Po tme odíde, prerazia stenu, aby bol cez ňu priechod. Tvár si zahalí, aby nevidel svojimi očami krajinu Počuli sme Božie slovo. Bohu vďaka. Nezabúdajme na Božie diela. Nezabúdajme na Božie diela. Pokúšali a popudzovali Najvyššieho Boha a nezachovávali jeho príkazy. Odpadávali a boli neverní ako ich otcovia. Sklamali ako pokazený luk. Nezabúdajme na Božie diela. Rozhnevali ho obradmi na výšinách a svojimi modlami vzbudili jeho žiarlivosť. Počul to Boh a rozhneval sa a na Izraela veľmi zanevrel. Nezabúdajme na Božie diela. Vydal svoju silu do zajatia, do rúk nepriateľa, svoju nádheru. Svoj ľud vydal meču napospas a hnevom zahorel proti svojmu dedičstvu. Nezabúdajme na Božie diela. Aleluja, aleluja, aleluja, aleluja, Pane, vyjasni tvár nad svojím služobníkom a nauč ma svojim ustanoveniam. Aleluja, aleluja. Pán s vami. I s duchom tvojím. Čítanie zo Svätého Evanjelia podľa Matúša. Sláva tebe, Pane. Peter pristúpil k Ježišovi a povedal mu: "Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz? Ježiš mu odpovedal: "Hovorím ti nie sedem ráz, ale sedemdesiat sedem ráz. Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov. Ale pretože nemal skade-skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu, aj deti i všetko, čo mal a dlh splatiť. Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: "Pozhovej mi a všetko ti vrátim." A Pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu. No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlho val sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: "Vráť, čo mi dlhuješ?" Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: "Pozhovej mi a dlžobu ti splatím." On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí. Kým jeho spolusluha, keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo A tak si ho pán predvolal a povedal mu: "Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?" A rozhnevaný Pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.Keď Ježiš skončil tieto reči, odišiel z Galilei a prešiel do judejského kraja za Jordán. Počuli sme slovo Pánovo. Chvála tebe, Kriste. Sláva trvaj, amen. Nech zmierňa naše premenenie. Tento týždeň máme celebrity, duchovné celebrity. Viaceré, ktoré naozaj sú takí, takými gigantami viery. Vôbec celý začiatok Augusta je poznačený viacerými veľkými svätými. Tento týždeň to bola najmä Edith Stein, Svätá Terézia Benedikta od Kríža, Židovka, ktorá sa obrátila na katolícku vieru, stala sa karmelitankou. Spolu s ňou aj potom jej rodná sestra. Včera sme mali svätého Vavrinca a dnes máme svätú Kláru. Naozaj môžeme povedať akých velikánov viery. Dnes som mal takú ťažkú voľbu, že či sa zamyslieť skôr nad evanjeliom, lebo máme krásne evanjelium alebo nad dnešnou sveticou. Si zvolil tú druhú možnosť, lebo vidím tam také krásne prepojenie medzi práve medzi Terézou Benediktou od Kríža, teda svätou Edith Stein a svätou Klárou. To, čo aspoň mne sa zdá, iste tých spojení by sme mohli nájsť veľa, ale to, čo mne sa zdá, že tieto dve sväté spája, je smrť. Úžasná, krásna smrť. Pretože smrť je momentom, kedy prechádzame z jedného života do druhého, tak ako sa to modlíme v Prefácii za zosnulých: "Tým, čo v teba veria, Bože, život sa neodníma, iba mení." Je tu teda vlastne prechod z existencie pozemskej do existencie vo večnosti, teda v plnosti. Takže svojím spôsobom je to moment, ktorého sa bojíme. Ale na druhej strane svätí vedeli tak nejak prežiť tú smrť naozaj ako prechod. A to, čo spája tieto dve sväté, aj keď každá zomrela iným spôsobom. Svätá Terézia Benedikta od Kríža zomrela vo Sviečnice v plynovej komore, ale tesne pred smrťou povedala svojej rodnej sestre Róze: "Ideme za náš národ." Čiže to znamená, že aj keď zomrela za dramatických okolností mutrenickou smrťou aj so svojou spolusestrou Židovkou, teda Židovky obidve, ktoré sa stali katoličkami a reholnými sestrami, tak napriek tomu, že zomierali za takýchto dramatických okolností, zomierajú absolútne v pokoji. Ideme za náš národ, dávame svoj život za náš národ. Takže taký úžasný pokoj ide z tejto, z tejto ich poslednej chvíle. No a dnes by som sa chcel spolu s vami, drahí bratia a sestry, tak krátko zamyslieť nad poslednými slovami práve svätej Kláry. Svätá Klára, keď už mala naozaj krátko pred smrťou v tých posledných hodinách, tak bola obklopená samozrejme spolusestrami, pretože vieme, že založila vlastne ženskú vetvu františkánskej rehole, ktorým sa na základe aj teda jej mená hovorí Klarisky Bola obklopená spolusestrami, boli tam aj bratia, spolubratia svätého Františka. A svätá Klára si niečo tak potichu hovorila. Prišla jedna spolusestra k nej, aby počula, čo hovoria. Pýta sa jej: "Sestra, s kým sa rozprávate?" A Klára hovorí: "So svojou dušou." Tak táto sestra hovorí jednej spolusestre: "Poď sem ty, ktorá si známa, že si všetko a presne zapamätáš, čo počuješ. Poď a počúvaj, aby si si to zapamätala, aby si nám to vedela odovzdať." Takže vďaka tejto spolusestre, ktorá mala vynikajúcu pamäť, vieme tie posledné slová svätej Kláry doslova. A tie slová znejú takto: "Choď bezpečne a v pokoji, moja požehnaná duša, pretože budeš mať dobrý sprievod na ceste. Pretože ten, ktorý ťa stvoril, ťa aj posvätil a potom, čo ťa stvoril, vložil do teba Ducha Svätého a vždy sa o teba staral ako matka o svoje maličké dieťa, ktoré miluje. A ty, Pane, buď zvelebený, že si ma stvoril." Je to také zaujímavé. Možno že Klára sa rozpráva so svojou dušou. To nie je prejavom nejakej schizofrénie alebo duševnej poruchy V podstate Klára v tomto momente vyjadruje to, čo osem storočí pred ňou povedal svätý Augustín, keď hovorí o Bohu, že je interior intimo meu, to znamená, je vnútornejší ako moje vnútro, je mi bližší ako ja sám sebe samému. Je to to najhlbšie vnútro v mojej duši, Boh prebývajúci v mojej duši. Je to to najhlbšie vnútro môjho vnútra. Takže svojím spôsobom Klára, keď sa prihovára svojej duši, ako keby hovorila s Bohom. A z tých slov plynie také úžasný, taký úžasný pokoj, taká istota, také bezpečie. V Heiligenkreuz v Rakúsku v kláštore sa nachádza obraz, ktorý vystihuje práve posledné momenty života svätej Kláry. Napriek tomu, že je to, je to v Rakúsku, on má taký byzantínsky, taký východný nádych. Je v ňom zobrazená svätá Klára na smrteľnom lôžku a pri nej, pri nej je Panna Mária s ďalšími štyrmi sveticami. A Panna Mária hladí po líci svätú Kláru, čiže ako keby ju sprevádzala v tých posledných chvíľach a Klára to cíti. Čiže aj z tých jej slov ide také bezpečie, taký pokoj, taká nežnosť Choď bezpečne a v pokoji, moja požehnaná duša. To znamená, Klára si uvedomuje, že je na ceste. Je to prechod, je to len prechod. A práve to je úžasné u týchto veľkých svätých, ktorí si uvedomovali a..Môžeme povedať, že moment smrti hovorí o tom, ako žili a teda uvedomovali si, že smrť je len prechod z jednej, jednej formy existencie z pozemského života do života večného. A keď viete, keď viete, kam idete a za kým idete, keď viete, že zmyslom vášho života konečným cieľom je Boh a že vlastne tá smrť je prechod k tomu cieľu, k tomu konečnému zmyslu života. Ak je človek si vedomý tohto a má to vedomie hlboko v sebe, tak samozrejme, že má pokoj. A preto som si aj zvolil tieto posledné slová svätej Kláry ako predmet svojho zamyslenia, pretože toto je jeden z dôvodov, prečo sme takí nespokojní. Naša civilizácia, naša generácia, nikdy sa ľudstvo nemalo tak dobre ako a najmä my Slováci, nikdy sme sa nemali tak dobre ako, ako dnes. A pritom sme takí nespokojní. Neviem, či sme boli niekedy ešte takí nespokojní, takí ušomraní, takí zlí na seba, niekedy až agresívni, lebo sme stratili vieru. Jednoducho sme sa sústredili len na túto pozemskú existenciu a samozrejme, že potom nenachádzame pokoj, lebo pozemský život nám pokoj nedá. Kiež to človek, keď má pred sebou tú jasnú métu, keď si je vedomý toho, že mojím zmyslom, konečným zmyslom môjho života je Boh, tak potom tomu dáva istotu do celého jeho života, do celej pozemskej existencie. A Klára si je toho krásne vedomá: „Choď bezpečne a v pokoji, duša moja, vydávam sa na cestu." Preto aj zvykneme hovoriť, že smrť je akokeby posledná cesta. Lebo ide, ide-- tak, ako človek je pútnik počas celého života, tak tú poslednú etapu ide. Pútnik. „Pretože budeš mať dobrý sprievod, nebudeš sama, bude ťa sprevádzať ten, ktorý ťa stvoril." Som len stvorenie v Božích rukách a to mi dáva istotu, že nestojím na vlastných nohách, ktoré sú krehké, ktoré sa niekedy trasú. „Pretože ten, ktorý ťa stvoril, ťa aj posvätil." Čo to znamená posvätil? Boh sa ťa dotkol svojou rukou, Boh sa ťa dotkol svojou svätosťou. To je novozákonný pojem svätosti. V Starom zákone Boh je vzdialený, Boh je transcedentný, Boh je ten, ktorého sa bojíme, pred ktorým sa trasieme. Ale keď sa Boh stáva človekom, tá svätosť nadobúda úplne nový rozmer Boh je ten, ktorý sa ma dotkol, ktorý sa dotkol ľudskej prirodzenosti. Boh ma posvätil, to znamená svojou svätosťou sa ma dotkol. Čiže nie je mi vzdialený. Tak, ako hovoril ten Augustín: interior intimo meu, vnútornejší ako ja som sám sebe. „A potom, čo ťa stvoril, vložil do teba Ducha Svätého," a teraz prichádzajú tie krásne slová: „A vždy sa o teba staral ako matka o svoje maličké dieťa, ktoré miluje." A tu je potrebné povedať a to môže byť odkaz pre mnohých z vás, drahí bratia a sestry, ktorí pozerávate túto svätú omšu, pretože kvôli chorobe nemôžte ísť, možno aj dlhotrvajúcej chorobe, nemôžte ísť do kostola. Svätá Klára zomrela šesťdesiatročná, päťdesiatdeväť, šesťdesiatročná a zo štyridsiatich dvoch, troch rokov toho mníšskeho života, štyridsaťtri rokov prežila v San Damiano, teda akokeby v kláštore. Z týchto štyridsaťtri rokov dvadsaťdeväť rokov bola v chorobách pri-- viac menej s prestávkami pripútaná na lôžko. Čo znamená, z ľudského pohľadu by mala veľa dôvodov šomrať na Boha, prečo si to na mňa dopustil? Tak, ako to často robíme my ľudia, keď sme konfrontovaní s nejakým, s nejakou nepríjemnosťou, prečo Prečo ma Boh trápi Ale pre Kláru to bolo dvadsaťdeväť rokov príležitostí stretávať sa s Bohom vo svojom vnútri. Preto sa s ním rozpráva tak, ako sa my rozprávame medzi sebou s najlepšími priateľmi. A preto mu môže povedať: „Vždy si sa o mňa staral, ako matka o svoje maličké dieťa, ktoré miluje. Čiže ona vníma hlavne tú lásku, tú starostlivosť, tú nežnosť Boha. Preto tá, tá, tá ikona, ten obraz, ktorý v Heiligenkreuz znázorňuje posledné chvíle svätej Kláry, tá Panna Mária, ktorá, ktorá hladí líce svätej Kláry, krásne odzrkadľuje tieto posledné jej chvíle. Naozaj ona vníma tú nežnosť Božiu napriek tomu, že bola pripútaná na lôžko. No a potom prichádza nádherný, fascinujúci záver. „A ty, Pane, buď zvelebený, že si ma stvoril." Tieto slova by sme kľudne mohli interpretovať: Som šťastná, že som žila. Čo môže byť krajšie vyjadrenie zmyslu života? A čo krajšie môže človek povedať v momente smrti ako toto? Som šťastná, že som žila. Som šťastná, že si ma stvoril. Aké smutné je vidieť, koľko razy dnes aj mladých ľudí, akí sú nešťastní. Oni nie sú šťastní, že sú tu. Oni bohužiaľ, nemajú vieru, ale ako keby sa hnevali na svojich rodičov, že ich poslali do tejto existencie, do tohto života. Nie sú tu šťastní, lebo im nikto nesprostredkoval to šťastie Svätá Klára hovorí: „Som šťastná, že som žila. Ďakujem ti, Bože, si zvelebený, buď zvelebený, že si ma stvoril." Takže, drahí bratia a sestry, vidíme, že toto je nádherná modlitba a ďakujeme Bohu. Ďakujeme Bohu za tú spolusestru, čo si to zapamätala. Ďakujeme Bohu za tieto slová. Oni by sa mohli kľudne stať našou každodennou modlitbou, lebo každý deň by sme toto mohli Bohu opakovať. Každý deň by sme to mohli Bohu povedať. Každý deň dostávame množstvo, množstvo Božieho požehnania a ide o to, ako sa človek na ten život pozerá. Či si vníma, či vníma a pozerá sa skôr na to negatívne, alebo na to Božie požehnanie, ktorého je každý deň dosť. Ale práve v tom je tá jedinečnosť tých svätých a týchto veľkých žien, úžasných veľkých žien, ktoré si vedeli vytvoriť vzťah s Bohom tak, ako len žena dokáže. My muži častokrát nedosahujeme tento, tento spôsob. Úplne jedinečný, iný ako, ako my muži sa, sa sa... vstupujú do vzťahu s Bohom tieto duše veľké týchto žien. Takže môže byť pre nás naozaj vzorom každodennej modlitby, každý deň, kéžby sme každý deň dokázali Bohu povedať: Buď zvelebený, Pane, za to, že si ma stvoril Amen…