BOH SA NÁM STÁVA BLÍZKYM V EUCHARISTII

(piano)
(vodopád Pán s vami I s duchom tvojím. Čítanie zo Svätého Evanjelia podľa Lukáša. Sláva tebe, Pane. Ježišovi učenci porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba. Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im. "Pokoj vám." Zmetení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal: "Čo sa ľakáte a prečo vám srdce zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja. Dotknite sa ma a presvedčte sa. Veď duch nemá mäso a kosti a vidíte, že ja mám." Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy, a keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: "Máte tu niečo na jedenie?" Oni mu podali kúsok pečenej ryby. Vzal si a jedol pred nimi. Potom im povedal: "Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u prorokoch, u prorokov a v Žalmoch." Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu a povedal im: "Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami." Počuli sme slovo Pánovo Chvála tebe, Kriste. Milí moji bracia a sestry, ako ste si určite všimli, tak práve v týchto dňoch, najmä včera a dnes, sa zaoberáme tým príbehom z Lukášovho Evanjelia o emauských učenkoch. Teda sú to dvaja takí sklamaní, znechutení ľudia, ktorí po tom všetkom, čo videli v Jeruzaleme, odchádzajú do dediny, do dediny zvanej Emauzy. Preto sú emauský. Ale vieme veľmi dobre, že to nebol koniec všetkého. Ale práve keď čítame Sväté písmo, tak nikdy ho nečítame iba ako nejaké príbehy, ale snažíme sa my dostať do toho deja, ktorý sa nám predstiera alebo ktorý sa predstavuje v Svätom písme. Teda tí dvaja učenci sú obrazom každého kresťana. A keďže sú dvaja, to je základ mnohého, sú obrazom celej cirkvi, ktorá možno niekedy môže prežívať aj ťažké časy. Ježiš sa pripája k nám ako živý, kráča s nami a môžeme povedať, že mu vďačíme za to, že Ježiš prichádza do tej reality nášho života, že on si tak nezostal, veľmi zjednodušene to poviem, v tom pohodlí nebíčka, ale on prišiel do tej niekedy ťažkej reality každého z nás. Ježiš je ten, ktorý si vyhrnul rukavy a prišiel čosi urobiť s týmto svetom reálne. Nie iba nejakými príkazmi, zákazmi, ale ako Boží Syn, ktorý je reálny človek, zároveň je Boh aj človek a je nám veľmi blízky práve v tom, že prichádza do tej možno niekedy najťažšej reality života, ktorú prežíva každý jeden z nás. Môžeme povedať, že Ježiš sa od nás nikdy nevzďaľuje, ale práve naopak. Prichádza k nám bližšie a bližšie. On sa nikdy nevzďaľuje od nás, ale my sa môžeme vzdialiť od neho. A práve preto potrebujeme to pokánie na odpustenie našich hriechov, o ktorom sme počuli aj v závere dnešného evanjelia. Môže sa stať, že aj naše srdcia, podobne ako tých emauských učenikov, sú niekedy také smutné, skrehnuté, sú, by sme mohli povedať, že mŕtve. Sú chladné a môžeme povedať, že ani my nepoznávame Ježiša v určitých momentoch, akosi zabúdame na neho. Asi každému z nás sa to občas stáva, že na toho Pána Ježiša Zmrtvychvstalého zabudneme, že On je tu. On nielen je na jednom mieste, ale on kráča s nami celým naším životom, s každým jedným z nás, pretože je Boh, ktorý miluje človeka, je Emanuel, ktorý je Bohom s nami A môžeme povedať, že on sa znova k nám pripája. Dáva sa nám spoznať, ako sme to počuli aj v tom úvode dnešného evanjelia, v maximálnej miere pri lámaní chleba, čo bol vlastne prvý názov svätej omše. Čiže Boh Ježiš Kristus sa dáva človeku poznať v tej plnej miere vtedy, keď človek prichádza na Svätú omšu, keď sám prijíma Eucharistiu do svojho života. Teda je to Boh, ktorý sa nám stáva blízkym aj v Eucharistii. Pán chce opäť zapáliť, zohriať naše skrehnuté srdcia a chce rozjasniť náš zrak. Niektorí ľudia to tak hovoria, že človek, ktorý vlastne má smutné oči, že cez tie oči vidno do jeho duše. Alebo kto má také radostné oči, že je cez ne vidieť do jeho dušeA vlastne aj tí učenici mali také zaslepené, také smutné, také chladné oči a práve preto nespoznali toho radostného Pána zmŕtvychvstalého Pána. A práve preto Pán chce rozjasniť aj naše oči. Chce rozjasniť náš zrak, premeniť náš zrak, aby sme inak pozerali, pozerali s nádejou a s láskou na tento svet a na všetko to, čo prežívame. Určite niekedy máme tak veľa dôvodov na to, aby sme prežívali taký ten smútok. Hej? Teda, myslím si, že každý z nás, keď sa pozrieme okolo seba, tak vidíme tú reality- realitu života, že? Pustime si správu, správy, hneď vidíme nejakú nespravodlivosť, vidíme nejakú vojnu, môžeme vidieť tú realitu ťažkú v našom živote, povedzme v práci, tú neistotu alebo v rodine, vidíme nejaké nešťastie v rodine. Vidíme možno, že zdravotné výsledky od lekára nie sú také lichotivé. Práve naopak. Ten zdravotný stav môže byť ťažší a ťažší. Alebo dokonca nás postihlo niečo také ťažké, že nám ktosi blízky zomrel. Ale pán nám aj v tejto situácii hovorí: "Pokoj vám." Ako sme to počuli aj v úryvku dnešného evanjelia. Nebojte sa, to som ja. Ja som tu s vami. Svätý Lukáš, zvlášť v dnešnom úryvku z Evanjelia zdôrazňuje tú telesnosť, že Ježiš, to nie je nejaký prízrak. Ježiš, to nie je nejaká fatamorgána alebo teda nejaká predstava, hej, nejaké placebo efekt, hej, teda, že niekto si namyslí, že akoby Ježiš je tu. Nie, Ježiš je naozaj tu. Hej? Tí učenici, ktorí sa s ním stretli podľa dnešného evanjelia, sa ho mohli dotknúť. Dotknite sa mojich rúk, mojich nôh, mojich rán, dotknite sa môjho tela, že som to ja. A práve preto Ježiš aj požíva pokrm, aby bolo celkom evidentné, že Ježiš je s nimi, že to nie je iba nejaký výmysel. A podobne s nami je Ježiš rovnako stále v sviatosti oltárnej, kde to už nie je iba nejaký chlieb, ale kde to je naozaj Ježiš reálne prítomný. A práve preto má veľký význam to, čo čítame v dnešnom evanjeliu, že Pán Ježiš hovorí, že dotknite sa ma. My sme mali teraz niekoľko mesiacov tú možnosť dotknúť sa Ježiša svojimi rukami, keď ste aj vy, veriaci, nielen my, kňazi prijímali Krista v Eucharistii na svoju dlaň a potom ste si eu-eucharistiu vkladali do svojich rúk A možno je to také pekné, že Kristus sa dotkol samozrejme aj tých, ktorí Ho prijímali vtedy iba stále na jazyk a ich sa dotýka, že sa dotýka ich pery, ich jazyka, teda ich celého tela, samozrejme, ale možno aj toto bolo také trošku iné, že sme sa mohli dotknúť Krista svojimi rukami, zmŕtvychvstalého Krista, ako sa ho dotkli apoštoli v tom dnešnom evanjeliu. On je tu naozaj. On má prebodnuté ruky, nohy, má prebodnutý bok, teda nechal si rany, znaky svojho umučenia na svojom tele, aby ukázal, že stále má lásku ku každému človeku, že ten umučený a vzkriesený Pán je ten istý. Pozýva nás: "Dotknite sa ma." Možno je to také pekné pozvanie dotknúť sa Ježiša. Uhm, keď pozerám na tieto lavice, ktoré sú tu, v tejto kaplnke, tak vidím, že sú to tie isté lavice, ktoré boli kedysi v kňazskom seminári. Keď som ja študoval tu na Kapitulskej neďaleko, šesť rokov som v nich sa sed-- v nich sa modlil, sedával v nich. A možno mi tak pripadá postava nášho pána rektora monsignora Jána Prístača. Kňazi, ktorí sú z našej arcidiecezy alebo ktorí študovali v našom kňazskom seminári v Bratislave, tak ho veľmi dobre poznajú mnohí A práve to je muž viery, ktorý tak pekne raz svedčil aj na kázni, že odkiaľ tú vieru má, že ju dostal ako dar Boží cez svojich rodičov a poukázal najmä na svoju mamu. Hovorí, že: "Viete, moja mama mala veľmi ťažký život, pretože nás bolo veľmi veľa súrodencov, teda bolo ich viacej detí v rodine. A tá mamina, ako postupne stárla, tak všetky tie deti pochovala. Niektoré boli mladšie, niektoré boli staršie, už mali aj svoje rodiny, ale vlastne dožila sa smrti všetkých, takmer všetkých svojich detí, okrem tohoto svojho syna Janka, ktorý sa stal kňazom." A hovorí, že: "Ja som tú mamu nikdy nepočul sa sťažovať, že prečo to Pán Boh urobil, že bolo to-- bola to žena hlbokej viery. Bola to žena hlbokej lásky a dôvery voči Pánu Bohu." Hovorí, že: "Bolo to až také pre mňa neuveriteľné, až také heroické, že keď som videl na tom pohrebe tú moju mamu, že nevyronila ani jednu slzu za tým svojím dieťaťom, pretože vedela, že je-je zaopatrený, že je pripravený na to, aby sa stretol s Pánom Bohom a ona to prežívala v hlbokej viere, že konečne pocíti tú lásku a istotu u Nebeského Otca. "Je to človek, ktorý mi dal veľké svedectvo viery a lásky," horieval tento náš pán rektor monsignor Prístač. A môžeme povedať, že aj my sa potrebujeme takto dotknúť a zároveň nechať sa dotknúť tým Pánom Ježišom, aby sme aj my mali takú ten-ten hlboký zážitok s tým Pánom Ježišom. Mnohí z nás sme boli pri Božom hrobe, ale mnohí z vás, najmä ktorí ste starší a chorí, nemôžete vyjsť zo svojho domova z rôznych, najmä zdravotných dôvodov. Uhm, takisto sa môžete dotknúť toho Pána Ježiša aj vtedy, keď prichádza k vám v Eucharistii, keď vám kňaz prináša najmä v tomto veľkonočnom období sviatosť oltárnu, ale zároveň vždy sa ho môžeme dotknúť vtedy, keď sa mu klaniame v Eucharistii, keď ho čítame, keď čítame Jeho slovo zo Svätého Písma, môžeme sa ho dotknúť možno aj v utrpení, vtedy, keď sa jeho rany stávajú našimi ranami a naše rany, naše bolesti sa stávajú jeho bolesťami Možno aj dnes prosme, aby Pán naplnil naše srdce takým tým zápalom, tým-tou radosťou, tým novým entuziazmom, že On je tu, aby sme aj my so svätým Pavlom mohli povedať tú krásnu vetu: "Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje." Amen…