Z JEŽIŠOVHO HROBU VZIŠIEL NOVÝ ŽIVOT

(piano)
(vodný šum Čítanie zo Skutkov apoštolov. Keď sluhovia priviedli apoštolov, postavili ich pred veľradu a veľkňaz sa ich opýtal: „Nezakázali sme vám prísne učiť v tom mene? A vy ste naplnili Jeruzalem svojím učením a chcete na nás uvaliť krv toho človeka?" Peter a apoštoli odpovedali: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí. Boh našich otcov vzkriesil Ježiša, ktorého ste vy zavesili na drevo a zavraždili. Jeho Boh svojou pravicou povýšil za vládcu a Spasiteľa, aby daroval Izraelu pokánie a odpustenie hriechov. A my sme toho svedkami aj Duch Svätý, ktorého Boh dal tým, čo ho poslúchajú." Keď to počuli, pukali od zlosti a chceli ich zabiť. Počuli sme Božie slovo. Bohu vďaka. Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal. Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal. Pána chcem velebiť v každom čase, moje ústa budú ho vždy chváliť. Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán. Šťastný človek, čo sa utieka k nemu. Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal. Tvar Pánova sa odvracia od tých, čo robia zlo a vyhladzuje ich pamiatku zo zeme. Spravodliví volali a Pán ich vyslyšal a vyslobodil ich zo všetkých tiesní. Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal. Pán je pri tých, čo majú srdce skrúšené a zachraňuje zlomených na duchu. Spravodliví majú utrpení, utrpení veľa, ale Pán ich vyslobodí zo všetkých. Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal. Aleluja, aleluja, aleluja, aleluja. Tomáš, uveril si, pretože si ma videl, hovorí Pán. Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili. Aleluja, aleluja. Pán s vami. I s duchom tvojím. Čítanie zo Svätého Evanjelia podľa Jána. Sláva tebe, Pane. Kto prichádza zhora, je nad všetkých. Kto je zo zeme, patrí zemi a hovorí pozemsky. Kto prichádza z neba, je nad všetkých a svedčí o tom, čo videl a počul, ale nik neprijíma jeho svedectvo. Kto prijíma jeho svedectvo, potvrdzuje, že Boh je pravdivý. Lebo ten, koho poslal Boh, hovorí Božie slová, pretože on nedáva Ducha podľa miery. Otec miluje Syna a dal mu do rúk všetko. Kto verí v syna, má večný život, ale kto synovi neverí, neuzrie život a spočinie na ňom Boží hnev. Počuli sme slovo Pánovo. Chvála tebe, Kriste. Tak, drahí bratia a sestry, slová, ktoré sme počuli, hovorí Ján Krstiteľ. Ešte aj predtým hovorí, že Ježiš je ženích, a to je veľmi veľké vyznamenaní, pretože to je tá nádherná myšlienka, ktorá sa tiahne od Veľpiezne a je kľúčikom k Svätému písmu, vôbec k spiritualite takej našej, že Boh je ženích a Izrael je snúbenica. Potom Ježiš je ženích, Cirkev je snúbenica a potom teda, že Ježiš je ženích a moja duša je snúbenica. No a ďalšie myšlienky tak odhaľujú, alebo môžeme povedať, že je to také vyznanie viery Jána Krstiteľa smerom k Ježišovi. Kto prichádza zhora, je nad všetkých a tieto ďalšie časti, ktoré sme povedali a zároveň to môžeme prepojiť so Skutkami apoštolov, s Petrom, ktorý to už tak po vzkriesení uveril a vidí veľa vecí ešte hlbšie, pravdivejšie a už aj hlása evanjelium spolu s učeníkmi a tá nádherná myšlienka, že ako hovoria títo veľkňazi, vy, čo ste naplnili celý Jeruzalem učením o Ježišovi. Bodaj by to bolo dneska tak, že by sme naplnili tento svet takým nadšením a učením o Pánu Ježišovi. Poďme sa ale vrátiť ešte k Veľkej noci, pretože stadiaľ sa čerpa naša viera, stadiaľ naša nádej ide, zmysel života, transformácia života. Keď som bol u vojska, bolo to v Košiciach už dávno, tak už tam bol taký priestor, plac, kde pochodovali chlapci. Aj my sme pochodovali a jedného dňa ten pochod sa tak nejak rozbil, pretože jeden vojak zakopol o taký hrbolček. Dovtedy tam nebol, tak všetko išlo v poriadku a zrazu jak to pochodovali sme, tak ten jeden zakopol a posunul celý rad dopredu. ZastaloZastali sme, pozerali, čo sa to tam deje. Malý hrbolček a ten hrbolček z asfaltu postupne akosi sa zväčšoval. Keď chodili chlapci do jedálne alebo aj dôstojníci, tak tam sme sa zastavili. Čo to len môže byť? Filozofovali jedni, že asi praskla rúrka vodovodná a že sa to prepadne. Teraz to dvíha, potom to spadne. Iní hovorili, že krtko, ale kdeže by krtko takú hrúbku asfaltu dvíhal? Nevedeli sme čo a predstavte si v jeden deň zrazu z okna pozerám a dookola stáli chlapci, vojaci okolo toho, ja som tiež pribehol. Pozerajú všetci na ten zázrak a tam vám vzýšla taká maličká hubka na takej tenkej nohe a len taký klobúčik bol. Malo to takú silu v sebe, že roztrhlo ten asfalt. No ak nejaký tam prišiel neveriaci, povedzme Tomáš, alebo aký, že čo to sa stalo? Ďobol do tej hubky a ona sa zlomila a dokázala dvihnúť také kusisko asfaltu a pretrhnúť nejaké obmedzenia veľmi silné. Hovorím to preto, pretože môžeme to prirovnať k Ježišovmu hrobu, že z neho zišiel nový púčik, vyrasta nový život a ten bol taký silný, že zachvatil všetko okolo nás. Transformuje všetko nás a mení nám videnie. Mení nám videnie v tom vyzname, že priniesol nám Ježiš večný život. A buď máme vieru vo večný život a žijeme. Žije to v nás a zrazu pozeráme na všetko, čo nás nejakým spôsobom obklopuje týmto spôsobom, že je tu večný život. Je tu sila, ktorá dáva radosť, lásku, chuť žiť, optimizmus, alebo ak to nemáme, tak sme akési skleslí, ako keby pod vrstvou tohto asfaltu a veľmi to vidieť. Môžeme až tak povedať, že keď som aj teraz išiel električkou, tak sa dá pozerať po ľuďoch a troška už tušiť, v tom to je myšlienka na večný život. V tomto ten večný život už je, už prijal, uveril to, čo sa stalo na Veľkú noc alebo ešte nie. Či je to dôležité? Nesmierne, pretože táto myšlienka o večnom živote, že niečo nás čaká po smrti, že má to tu zmysel, je taká silná, že mení tvoj spôsob života, že prijímaš iný-- iné videnie aj života aj máš inú nádej, aj iný zmysel, aj vôbec tvoj osobný príbeh je taký čerstvejší, je taký hlbší, je taký radostnejší Pávol hovorí: "Radujte sa, ustavične sa radujte v Pánovi." Má to veľký význam a môžeme teda vidieť, kto troška sa snaží vidieť duchovným pohladom, ako to vzkriesenie, v kom, v tom ktorom človekovi pokračuje. Pozrieme na toho Petra a jeho teda priateľov apoštolov a vidíme, že v nich už toto žije a že sa nebáli to hlásať. Vyšli vonku a to je taká idea, taká transformácia života, že to šíria. A my by sme mali v tom pokračovať. Toto je naše poslanie, pretože aj dneska vidíme, že je aj veľa smútku, aj veľa biedy, aj veľa uzavretých ľudí, aj bez akejsi nádeje do ďalších dní alebo do ďalších rokov. A my, keď sme uverili, má to byť vidieť na nás. Ba dokonca sa dá povedať, že my sme nositeľmi tejto nádeje, že v našej láske a v našom prístupe k životu by mali objaviť Ježiša. Cti spolubratov, že tam kdesi vo večnosti tak hovorieval, že treba žiť tak, aby sa ľudia pýtali, odkiaľ to má, prečo on tak žije Tak. No a ešte to pekne, tak dajme do súvisu trošičku s tým nebeským Otcom. Po tom prvom hriechu sa stalo niečo veľmi nepekné a vidíme, že to zasiahlo našu myseľ, naše telo, nášho ducha, našu dušu a nebeský Otec, aby nás nejakým spôsobom pozdvihol a dal nám vôbec k tým prvým ľuďom a postupne ďalším nádej, šanciu, aby sme úplne nezostali v tých hroboch svojich osobných beznádeje. Tak vidíte, že najprv písmo píše, že sa postaral o naše telo, že nám urobil nejaký oblek, chránil nás a po tom hriechu nás prispôsobil, aby sme mohli žiť v tomto svete. Potom nám dal nádej, pretože zistil, že náš duch nutne potrebuje také pozitívne videnie. A tá naša nádej je práve tam poznamenaná v tej knihe Genesis, v tretej kapitole, v pätnástom verši, keď hovorí, že niekto príde, kto to odčiní, tie naše hriechy, všetky. Je to vtedy, keď sa hovorí, že niekto z potomstva ženy príde a rozbije, rozdrví hlavu hadovi, diablovi a vieme, že to je potom ten Ježiš Kristus, ktorý to urobil na Veľkú noc No a tú našu dušu je tiež ťažko vychovať a o tom je vlastne celé Sväté písmo. Tá náuka, čo máme robiť, aké máme robiť úkony, čo všetko veriť. A vidíme, že už tie usmernenia Písma sú také, ktoré sa dotýkajú telaSrdca, tie emócie, že nejdeme sami, ale s Ježišom, nášho ducha, že tu máme nádej našej duše, kde sú tie hodnoty. A toto všetko naplnil Ježiš Kristus. Máme teraz omnoho ľahšie, pretože kráčame s ním. Vieme, čo máme robiť, máme prostriedky k tejto spáse, aby sme dosiahli vďaka Jemu ten nový skok v živote. On nám to zabezpečil. Akokoľvek pozeráme na život, môžeme aj s tou evolúciou pozerať tak zaujímavo na to všetko. Ale vidíte, že kdesi to dospelo do človeka. Ale ten skok, večný život, ten nám zabezpečil Ježiš. A už môžeme povedať, že vďaka Veľkej noci človek už nie je človekom, nielen človekom, lebo už má aj božskú prirodzenosť. A keď má v sebe toto, že už pokrstený, keď je a keď Duch Svätý je v ňom, má telo, dušu, ducha a Ducha Svätého. A táto nádej, toto nadšenie, táto nová skutočnosť je tá, ktorá nás má tak obohati-obohatiť, že to má byť aj vidieť v nás a máme uveriť. Ale nielen tak, že Boh je a nič viac, ale práve v tieto veľké veci a to, čo nás čaká, máme mať veľkonočnú vieru. To sa nesmieme spustiť. A to by som vám tak zo srdca želal aj v rodinách, aj-aj tam, kde sa učia o náboženstve, alebo tam, kde rozprávame o Pánu Bohu. Veľkonočnú vieru mať, tú víziu, tú transformáciu života. Ak chcete to zbožstvenie, ktoré nám pripravil dobrotivý Boh vďaka Ježišovi, nech je tak a nech nás to neopúšťa. Pochválený buď Ježiš Kristus Naveky. Amen. (outro muzika)…